Tento mýtus má nebezpečné následky. Mnoho dospelých (vrátane pedagógov a psychológov) verí, že šikanovanie deti otužuje a učí ich, ako sa vyrovnať v skupine.
Výskumy však ukazujú opak – skúsenosti so šikanovaním vedú k zhoršeniu fyzického a duševného zdravia v školskom živote a neskôr v dospelosti. Dlhodobá nevyhnutnosť fungovať v nepriateľskom školskom prostredí spúšťa fyziologické a neurofyziologické procesy, ktoré spôsobujú fyzické a duševné zdravotné problémy nielen u obetí, ale aj u páchateľov a svedkov šikanovania.
Keďže žiaci nedokážu zmeniť zložitú štruktúru vzťahov s rovesníkmi, učitelia by sa mali stať ich prvými, ktorí zasahujú. Výskumy ukazujú, že „učitelia, ktorí majú skúsenosti s rozpoznávaním a riešením šikanovania, vidia viac a zasahujú efektívnejšie.“ * Nepremárnime túto príležitosť!
Vyskytuje sa najčastejšie, je najmenej hlásené a má najzávažnejšie následky. Zahŕňa nadávky, zosmiešňovanie, izoláciu, ignorovanie, umlčovanie, šírenie klebiet, obracanie sa proti skupine a iné činy, ktoré vedú k vylúčeniu, strate popularity a odmietnutiu skupinou.
Nežiadúce sexuálne správanie: vyzliekanie oblečenia, trenie, šteklenie, strkanie sa do úzkych priechodov, posielanie vulgárnych správ.
Ponižovanie, zosmiešňovanie, zastrašovanie prostredníctvom komunikačných technológií: zverejňovanie príspevkov, komentárov, fotografií a videí na sociálnych sieťach, okamžité správy, e-maily a textové správy.
Krádež, skrývanie a ničenie vecí, vydieranie peňazí, používanie cudzieho majetku bez povolenia.
Akékoľvek použitie fyzickej sily: bitie, kopanie, ťahanie, tlačenie, zamykanie na toalete alebo v inej miestnosti, držanie, podrazenie, šťuchanie.
Obeť
Šikanovanie ovplyvňuje celú triedu a dokonca aj školskú komunitu – nielen agresora a obeť, ale aj svedkov, podporovateľov, obrancov a „nepriateľov“. Pozrite sa, aké ťažké je zažiť násilie. Žiadne dieťa ani dospievajúci by ho nemali znášať.
Ako zastaviť tento cyklus? Systém RESQL vás krok za krokom prevedie celou implementačnou cestou.
Na základnej škole neprešiel deň bez nejakých doberaní a zlomyseľných vtipov. Nenávidel som školu. Nechápem, prečo som to nepovedal učiteľom. Teraz si myslím, že som si asi myslel, že je to normálne a že je to moja chyba.
V tretej triede som v turistickom krúžku stretol pár skvelých ľudí. Chodil som liezť po skalách, medzi kamarátmi som si začal uvedomovať, že som v poriadku, začal som v triede viac bojovať, bránil som sa. Do konca tretej triedy sa všetko vrátilo do normálu a na strednej škole to bolo, akoby sa nič nestalo.
Mám takú zvláštnu myšlienku, že nechcem mať deti, aby sa im v škole nestalo to isté.
Bola som nová v tretej triede. Učiteľka hovorievala: „Vidíš, Romana tak krásne číta a ty nie.“ Stala som sa šprtkou; nikto ma nemal rád. Tiež sa mi smiali a nazývali ma tučnou. Povedala som to učiteľke, ale nepomohlo to. Povedala: „Neboj sa, bude to v poriadku.“ Keď mi v piatej triede podpálili vlasy, učitelia si konečne uvedomili násilie v triede. Najhoršie bolo, keď ma opustila moja posledná kamarátka a začala si zo mňa robiť srandu spolu s ostatnými. Vtedy som prvýkrát povedala učiteľovi, čo sa mi stalo.
Teraz študujem na Akadémii výtvarných umení a niekedy mám taký pocit, že keď sa pridám do novej skupiny, trochu sa bojím, že sa to možno zopakuje.
Počas leta po prvom ročníku na strednej škole som stretla spolužiaka Sama, a skvele sme sa rozprávali. Párkrát sme išli do kina a na pizzu. Ale nemala som žiadne vážne plány; zostali sme len kamaráti. Keď som sa vrátila do školy, ostatní sa mi začali vyhýbať. Zuza mi ukázala, že moja spolužiačka napísala v skupine, že som jej ukradla Sama, spala s ním a potom som ho nechala.
Nikto nechcel prísť na moju narodeninovú oslavu a párkrát som dostala aj nejaké anonymné smsky. Dokonca aj Samo sa tváril, že ma nepozná. Zuza bola jediná, ktorá mi zostala, a aj ona tým v kolektíve trpela. Povedala som to rodičom a oni išli za učiteľkou. Ona to ignorovala. Na jar sa ma učiteľ matematiky spýtal, či je všetko v poriadku, a ja som sa od stresu a bezmocnosti rozplakala. Rozprával sa so mnou a sľúbil, že sa mi pokúsi pomôcť.
Najdôležitejšie je, že mi povedal, že je to vážna vec, nie že by som si len namýšľala. A niečo sa začalo diať. Psychologička bola na rodičovskom stretnutí a rozprávala sa s rodičmi o situácii v triede. Bola aj na hodine a boli tam workshopy, ktoré boli vlastne celkom fajn. Zuza mi povedala, že psychologička sa s každým rozpráva individuálne. Samo sa mi ospravedlnil a tiež niekoľko ďalších dievčat.
Teraz som vo štvrtej triede a stále si pamätám tie mesiace, keď som takmer vracala, keď som musela ísť do školy. Vážne, stále sa trochu bojím, že sa to vráti, ale som ostražitá.
